Kto rád chodieva doma bosý, bez kvalitného koberca sa veru nezaobíde. Niet nad hrejivý pocit oku lahodiaceho a na dotyk príjemného koberca. Názory na to, či sú koberce "out",alebo "in" sa rôznia. Ovplyvňuje to predovšetkým fakt, či je niekto v domácnosti alergik. Koberce rôzneho druhu v súčasnosti zažívajú svoj návrat do interiérov.

Kam až siaha história tkania kobercov?

Začneme zrejme málo známou "perličkou" - vznik najstaršieho štvorcového viazaného koberca sa datuje do 5. stor. pnl. Pazyryk, pomenovaný podľa oblasti objavenia na juhu Sibíru,  bol zachovaný v kuse ľadu v hrobke altajských kniežat.

Do Európy sa však koberce dostali oveľa neskôr, a to až v 13. storoči z Orientu. Marco Polo spomína ručne viazané turecké koberce z kozích chlpov, zriedkavo zo srsti tiav. Tradične sa vyrábali z ovčej vlny. Zrejme každý pozná exotikou dýchajúcu rozprávku o lietajúcom koberci. Perzia je považovaná za tzv. kolísku kobercov. Dnes vo výrobe luxusných ručne robených konbercov vynikajú krajiny ako: India, Irán, Nepál, Turecko. Čo krajina, to iný špecifický vzor (kvety, zvieratá) a farebnosť(dominuje béžová, vínová, modrá), ktorá závisí od použitého materiálu a tkáčskej techniky. Dnes sa používa na výrob aj bavlna a hodváb. Keďže ide výlučne o handmade vyrobu, tak sa to odrazí na dlhej životnosti koberca a cene. Čim viac uzlíkov, tým vyššia cena. Originály majú certifikáty pravosti. Takýto koberec, pochopiteľne, vyžaduje aj špeciálnu údržbu: musí byť na rovnom suchom mieste, treba ho pravidelne otáčať, nezaťažovať nábytkom a nevystavovať priamemu slnku.

Od 16. storočia sa udomácnili koberce aj na európskom kontinentne, najmä v sídlach šľachty.  Obľubené sú pre svoje tradičné vlastnosti.